Ako sme takmer prišli o byt

Bol rok 2014. Chodili sme spolu krátko, len pár mesiacov. Obaja sme dobre zarábali a byť v podnájmoch sme už viac nechceli. Stále sme si hovorili, že prenájom sú len vyhodené peniaze a bývanie nikdy nebude naše.

Hoci sme mali možnosť bývať za dobrú cenu u rodiny, už sme viac nechceli zostať tam, kde sme boli. Obzerali sme sa po rôznych možnostiach. Domy v satelitoch, staré byty v rôznych lokalitách Bratislavy, všeličo možné. Nakoniec cenou vyhral byt v novostavbe. Cenovo bol nižší ako staršie byty v okolí.

Dnes by sme sa na to už asi pozerali inak. Pýtali by sme sa, prečo je pod cenou. Vtedy sme to až tak neriešili. Chceli sme bývať a toto bolo najdostupnejšie, aj keď sťahovanie bolo naplánované až približne o rok neskôr.

Tým, že sme spolu boli len pár mesiacov, rozhodli sme sa aj pre záložný plán. Namiesto kupovania jedného veľkého bytu kúpime dva jednoizbové. Jeden budeme mať na bývanie a jeden na prenájom. A ak by nám to spolu nevyšlo, obaja máme kde bývať.

Znelo to rozumne.
Takmer geniálne.

Bytový dom už stál. Predaj bol relatívne na začiatku, mohli sme si vyberať z viacerých možností. Vtedy ešte nebolo treba dávať 20% z vlastného, dali sa vybaviť aj 100% hypotéky. Byt stál 81 000 €. Ja som ako zálohu dala 13 000 € — všetko, čo som zarobila v prvej práci. Lukáš dal 10 000 € — peniaze od rodičov, ktoré dostal na štart do života.

Urobili sme všetko správne.
A čakali sme.

Potom prišla realita

Príjazdová cesta k bytovému domu bola zle nakreslená v projekte. Úzka cesta, ktorá mala byť dočasne obojsmerná, jednoducho nešla skolaudovať. Vedľajšiu cestu postavil developer odvedľa priamo na našom pozemku. A keďže staviteľ a majiteľ bol iný, kolaudácia sa zasekla.

Potom sa ozvali pôvodní majitelia pozemku. Chceli ďalšie peniaze. Do toho právnici, zdržania, chaos. Developer bol zahraničný a na Slovensku nemal skúsenosti. Možno mal zle postavené zmluvy, možno podcenil situáciu, možno si na začiatku ani neuvedomoval, do čoho ide. Isté bolo len jedno — z nášho jednoduchého plánu sa zrazu stal veľmi nepríjemný problém.

My sme sedeli doma a čakali.

A nebolo to len o tom, že sme nevedeli, ako to dopadne.
Najťažšie bolo počúvať stále tie isté otázky.

Kedy už budete bývať?
A to ešte stále nie je hotové?
Prečo ste si nenašli niečo hotové?

Na prvé počutie to znie nevinne. Možno aj dobre mienené. Ale keď takéto otázky počúvaš mesiace a potom roky, už ich nepočuješ ako otázky. Počuješ v nich tlak. Pochybnosť. Pocit, že si sa možno rozhodla zle.

A pritom my sme neurobili nič ľahkomyseľné. Nepodľahli sme nejakej chvíľkovej hlúposti. Naopak. Rátali sme, plánovali, snažili sa myslieť dopredu. Lenže život má jednu nepríjemnú vlastnosť — aj keď sa rozhodneš rozumne, neznamená to, že všetko pôjde hladko.

Postupne sme sa všetci budúci majitelia spojili a začali situáciu riešiť s právnikom. A potom sa na naše obrovské šťastie niekto spojil s človekom, ktorý dokázal vybaviť zdanlivo nemožné. Konečne sa našla cesta, ako to celé rozhýbať. Na úradoch sa podarilo vybaviť potrebné veci, developer upravil, čo bolo v jeho silách a v jeho finančných možnostiach.

Lenže ani vtedy to ešte nebolo vyhraté.

Všetci sme vedeli, že krach developera je už pravdepodobne nezvratný. A v tej chvíli už nešlo o to, či budeme bývať o pár mesiacov neskôr. Otázka bola oveľa vážnejšia:

Stihnú sa byty prepísať na nás skôr, ako si na ne siahnu veritelia?

Na rýchlo sa posielali zmluvy, vybavovalo sa všetko potrebné, behalo sa po úradoch. A potom sa stala ďalšia chyba. Zastavil sa zápis na kataster. Prerušenie konania znamenalo ďalšie týždne čakania. A my sme mali pocit, že toľko času už asi nemáme.

Nakoniec sa išlo situáciu riešiť osobne. A tam sa ukázalo, že problém bol v jednom čísle parkovacieho miesta. Namiesto 8 bolo 18. Alebo opačne. Doteraz to presne neviem.

Len viem, že vtedy mi to prišlo absurdné. Po tom všetkom, čo sme si prešli, sa to mohlo zlomiť na jednom zlom čísle.

Nakoniec to dobre dopadlo. Byty sa stihli prepísať na nás. Minimálne jeden sused, ktorý si riešil veci sám a nepostupoval spoločne s ostatnými, o byt nakoniec prišiel. My sme mali šťastie.

Rok 2016. Svadba. A konečne naše bývanie

Po problémoch, čiastočnom odškodnení a dlhom čakaní sme sa mesiac po svadbe konečne dostali k bytom.

Kým sme sa nasťahovali, ceny bytov už stúpli. Mohli sme sa tváriť, že teraz konečne začneme vo veľkom zariaďovať oba byty a žiť „ako sa patrí“. Ale my sme sa rozhodli inak. Radšej si znížime hypotéku, ako by sme mali mať pekne zariadené dva byty a vysoký dlh nad hlavou.

Preto sme jeden byt hneď predali. Keď už bolo všetko v poriadku, o byt bol veľký záujem. Mohli sme na ňom zarobiť viac. Ale ozval sa kolega a predali sme mu ho za inzerovanú cenu.

Tým sme si znížili hypotéku. A potom sme platili mimoriadne splátky vždy, keď sa dalo. Nie okázalo. Nie tak, že by si niekto zvonka povedal, že sa máme neviem ako dobre. Skôr naopak. Potichu sme splácali, šetrili, odkladali, jazdili na starom aute a nekupovali veci, ktorými by sme ostatným ukazovali, že na to máme.

A nie, nezarábali sme nejaké zázračné peniaze.

Počas tých približne desiatich rokov sme boli spolu striedavo asi šesť rokov na materskej a rodičovskej. Jeden rok bol Lukáš nezamestnaný. Neboli sme rodina, ktorá nevie čo s peniazmi. Skôr rodina, ktorá sa snažila robiť rozumné rozhodnutia aj v časoch, keď to nebolo pohodlné ani efektné.

Práve preto dnes považujem za dôležité hovoriť aj mladým ľuďom jednu vec:
niekedy vôbec nie je chyba začať v malom.

Keby sme si vtedy hneď na začiatku kúpili veľký trojizbový byt, pravdepodobne by sme neskôr nemali priestor kúpiť pozemok. A keby sme nemali pozemok, nedostali by sme sa neskôr ani k domu. To, čo nám vtedy pripadalo ako kompromis, sa po rokoch ukázalo ako krok, vďaka ktorému sme mohli rásť postupne spolu s našimi príjmami.

Najprv malé bývanie.
Potom splácanie.
Potom ďalšie rozhodnutia.
Až nakoniec dom.

Nie rýchlo. Nie bez stresu. Ale po svojom.

Čo mi tento príbeh naozaj dal

Keď sa dnes pozerám späť, nemám pocit, že sme boli výnimočne múdri. Skôr sme boli dvaja mladí ľudia, ktorí chceli bývať, urobili najlepšie rozhodnutie, aké vtedy vedeli, a potom sa učili uniesť neistotu, tlak okolia a dôsledky dlhých rozhodnutí.

Tento príbeh ma nenaučil len to, ako fungujú byty, hypotéky a developeri. Naučil ma hlavne to, že peniaze nie sú len o výške príjmu. Veľmi veľa je aj o trpezlivosti, disciplíne a schopnosti robiť rozhodnutia, ktoré navonok možno nevyzerajú veľkolepo, ale dlhodobo majú zmysel.

A možno práve preto dnes tak veľmi verím, že deti by sa o peniazoch nemali učiť až v dospelosti, keď podpisujú hypotéku, riešia úvery a boja sa, že urobia chybu. Mali by sa to učiť oveľa skôr — doma, pri rozhovoroch, pri malých rozhodnutiach, pri tom, ako rodina premýšľa o bývaní, veciach, čase a hodnote.

Nie preto, aby sa raz nikdy nebáli.
Ale preto, aby sa raz vedeli rozhodovať aj vtedy, keď sa báť budú.

A presne toto je niečo, čo by som raz chcela odovzdať ďalej.