Nie dokonalý otec. Ale otec, ktorý je pri nás každý deň.

Keď ľudia počujú, čo u nás doma robí Lukáš, väčšinou povedia to isté:
„Ty máš šťastie.“

A ja zakaždým rozmýšľam — je to naozaj šťastie? Alebo je to rozhodnutie?

Pozerám sa okolo seba a vidím čoraz viac otcov, ktorí jednoducho sú s deťmi. Na ihrisku pribúda otcov, ktorí tam nie sú ako „výpomoc“, ale ako rovnocenná súčasť rodiny. V rodine, medzi kamarátmi, kolegami — tí, čo chcú byť pri deťoch, si na to aj nájdu cestu. Nie všetci, nie vždy. Ale viac, ako sa o tom hovorí.

Lukáš je jedným z nich. A keďže ho poznám najlepšie, napíšem o ňom.

Rozhodnutie, nie náhoda

Počas korony bol Lukáš na otcovskej dovolenke — štyri roky sa plnohodnotne venoval Lulu a popri tom sa vzdelával a pracoval. Keď prišiel čas vrátiť sa, nemal chuť ísť späť do starej roboty. Chcel niečo, čo ho baví, kde bude pánom svojho času a kde si vie deň poskladať tak, aby bol doma, keď je treba.

Vybral si realitného makléra. Dnes je v sieti RE/MAX jeden z top 10 na Slovensku za minulý rok — takže tá práca ho zjavne baví a ide mu. Ale to, čo mi na tom príde zaujímavé, je iné: keď si ju vyberal, myslel dopredu. Vedel, že prídu tréningy, že deti bude treba voziť, že flexibilita nie je luxus, ale plán.

Tréningy začínajú o štvrtej. Pred odchodom ešte naložiť bicykle do auta. Väčšina ľudí je o 3tej hodine ešte v práci a vôbec nevie, ako by to technicky stihla. On to stíha, lebo sa tak rozhodol — a celý deň tomu prispôsobuje.

Klienti mu volajú večer a cez víkend, lebo im to vyhovuje. On zdvíha cez týždeň. Cez víkend je s rodinou — a pracovné veci rieši vtedy, keď deti nie sú doma.

Ráno v našej domácnosti

Kým ja od skorého rána pracujem v pracovni, Lukáš vstáva k deťom. Najprv ide po čerstvé rožky, nachystá veci do škôlky, pustí im obľúbenú pesničku na zobudenie, pripraví desiatu a ešte rozdá inštrukcie na deň. Niekedy mu pomôžem, ale zvládne to aj keď som schovaná za počítačom.

A čo je pre mňa dôležité — na nič nezabudne. Kým ja som raz zabudla tretry (a preto netrénovala), keď Lulu treba brať všetko do školy, on to má v hlave. Jednoducho zodpovedný.

Po ceste na tréning alebo preteky

Štyrikrát do týždňa vezie Lulu na tréning cez pol Bratislavy v dopravnej špičke. A po ceste majú svoju hru — kto nájde viac obytných áut. Každé sa počíta: odparkované, tie čo idú oproti, aj tie, čo sa len mihnú okolo. Lukáš je v tom fakt dobrý a my proti nemu väčšinou nemáme šancu.

Pravidlo je jednoduché, zakričať OBYTKA, ak nejakú vidíš.

Doma: veci bez potlesku

Povysáva, vyvešia prádlo, pustí umývačku. Kúpeľňu síce neuprace, umytý riad nechá vyschnúť, a pracovnú dosku nevyleští do sucha — ale varením ju zašpinil on, takže som spokojná. 😄

Keď vidí, že nestíham — spraví to. Bez toho, aby som musela povedať slovo.

Niekedy navarí večeru aj po dlhom tréningu. A jeho špecialita pre deti sú banánové muffiny — zdravé, robí ich od čias materskej. Večer rozprávka, hambáč v posteli (pozri foto), niekedy domáce úlohy.

A na výročie prinesie aj kvet.

Čo si z toho dievčatá odnášajú

A tu sa dostávam k tomu, prečo to celé vlastne píšem.

Výskumy dlhodobo ukazujú, že otec je pre dcéry prvý mužský vzor. Nie ten z rozprávky. Ten, ktorý žije vedľa nich každý deň. Formuje to, čo budú považovať za normálne — a neskôr, čo budú hľadať v partnerovi.

Kika a Lulu nevidia otca, ktorý „pomáha mame“.
Vidia otca, ktorý je prirodzene súčasťou rodiny.

A to si odnesú bez toho, aby o tom vedeli.

Nie každý otec musí byť Lukáš. Ale každý deň, každým malým rozhodnutím, formuje obraz muža, ktorý si jeho deti nesú ďalej.