Až o 10 rokov neskôr sme si kúpili to, čo sme chceli od začiatku

Toto je tretí diel nášho príbehu o bývaní.
Ak ste nečítali prvú časť, nájdete ju tu: Ako sme takmer prišli o byt.
Druhá časť: 10 rokov som počúvala len jednu otázku

Keď sa dnes pozerám späť, uvedomujem si jednu dôležitú vec.

Keby sme si v roku 2014 hneď na začiatku kúpili veľký trojizbový byt, pravdepodobne by sme sa nikdy nedostali tam, kde sme dnes.

Možno by sme mali väčšie bývanie skôr.
Možno by to navonok vyzeralo lepšie.
Možno by sa nás ľudia menej pýtali, kedy už konečne budeme bývať normálne.

Ale veľmi pravdepodobne by sme potom nemali priestor kúpiť pozemok.
A keby nebol pozemok, nebol by neskôr ani dom.

To, čo vtedy vyzeralo ako kompromis, sa po rokoch ukázalo ako základ celej našej cesty.

Začali sme v malom.
Nie preto, že by sme nemali sny. Ale preto, že to bolo v tej chvíli rozumné.

Malý byt nebol náš vysnívaný cieľ.
Bol to začiatok.

A myslím si, že presne toto dnes veľa mladých ľudí potrebuje počuť:
Niekedy vôbec nie je zlyhanie začať v malom. Niekedy je to práve to, čo ti neskôr umožní dostať sa ďalej.

My sme nešli cestou „vezmime si hneď maximum a nejako to utiahneme“.
Skôr sme išli cestou postupného rastu. Najprv malé bývanie. Potom splácanie. Potom ďalšie rozhodnutia podľa toho, ako sa menil život, rodina a príjmy.

Nezarábali sme pritom žiadne rozprávkové peniaze.
Počas tých približne desiatich rokov sme boli spolu striedavo šesť rokov na materskej a rodičovskej. Jeden rok bol Lukáš nezamestnaný. Neboli sme rodina, ktorá nevie čo s peniazmi. Skôr sme sa snažili robiť pokojné rozhodnutia a nehrať sa na niečo, čím nie sme.

Potichu sme splácali.
Šetrili.
Nejazdili na novom aute.
Nekupovali veci, ktorými by sme ukazovali okoliu, že na to máme.

Navonok to možno dlho nevyzeralo ako úspech.
Skôr naopak. Ako nekonečné čakanie, kompromisy a odkladanie.

Lenže práve tieto „neviditeľné“ roky sa nakoniec ukázali ako rozhodujúce.

Byt, ktorý sme v roku 2014 kupovali za 81 000 €, sme o 11 rokov predali za 200 000 €.
Pozemok, ktorý nás roky držal v neistote a na ktorom sa dlho nedalo stavať, sme predali po piatich rokoch za 260 000 €. Kupovali sme ho pritom za 98 000 €.

Až spätne vidím, že aj keď sme veľa rokov mali pocit, že sa len trápime a čakáme, byt sa nám zhodnotil približne o 13% ročne a pozemok o viac ako 33% ročne. Vtedy by som si to vôbec netrúfla odhadnúť.

A zrazu sa stalo niečo, čo by som si o pár rokov skôr ani nevedela predstaviť.
Mohli sme si kúpiť hotové bývanie.

Nie ďalší kompromis.
Nie ďalšie „ešte chvíľu vydržíme“.
Nie ďalší projekt na roky.

Ale hotový dom.

Novostavbu.
Síce v záhradkárskej oblasti, ale na trvalé bývanie. Nie satelit. Nemuseli sme meniť školu. Nemuseli sme deťom rozbiť zabehnutý život. Nebudeme taxikármi detí na krúžky. Nebolo to dokonalé na papieri pre každého, ale pre nás to bolo presne to, čo sme stále chceli.

Dom stál 367 000 € a kúpili sme ho za hotovosť.

Keď to dnes napíšem takto do jednej vety, znie to až príliš jednoducho.
Ale medzi tým prvým bytom a týmto domom bolo 11 rokov života. Veľa neistoty. Veľa čakania – 7 rokov! Veľa rozhodnutí, ktoré navonok nevyzerali veľkolepo, ale boli správne.

A možno práve preto si to dnes vážim viac.

Lebo to nebolo „vyšlo nám to“.
Bolo to skôr „roky sme robili to, čo dávalo zmysel, aj keď to nebolo to, čo si okolie predstavovalo“.

Myslím si, že toto je dôležité povedať aj dnešným mladým ľuďom.
Nemusíš mať všetko hneď. Nemusíš začať tým najväčším bytom, najvyššou hypotékou a najdrahším rozhodnutím, len aby si mal pocit, že si už dospelý. Niekedy je oveľa múdrejšie začať v menšom, splatiť, vyrásť a dostať sa ďalej postupne.

Nie je to menej hodnotná cesta.
Len je menej okázalá.

A áno, niekedy sa ukáže, že všetko zlé je na niečo dobré.
To, že sme nezačali vo veľkom, nám možno práve otvorilo cestu k tomu, že dnes máme dom v Bratislave bez hypotéky.

Život tým samozrejme nekončí.
Stále prichádzajú nové rozhodnutia, nové potreby, nové otázky. Ale ten pocit, že sme sa po rokoch konečne dostali do niečoho hotového, pokojného a nášho, ten sa opísať veľmi nedá.

A ak som si z celej tejto cesty niečo odniesla, tak toto:

Peniaze nie sú len o tom, koľko človek zarobí.
Veľmi veľa je aj o tom, či vie vydržať. Či vie rásť postupne. Či sa vie nenechať dotlačiť do rozhodnutí, na ktoré ešte nie je čas.

Možno práve preto dnes tak verím tomu, že deti netreba učiť len šetriť.
Treba ich učiť rozmýšľať v súvislostiach. Chápať, že aj malé rozhodnutia dnes môžu o pár rokov zmeniť celý život rodiny.

Dnes viem, že sme mali aj šťastie. Ale nebolo to len o ňom. Skôr o tom, že sme roky robili menšie, menej nápadné rozhodnutia, ktoré sa nakoniec poskladali do niečoho oveľa väčšieho. A možno práve preto dnes verím, že

začať v malom vôbec nemusí znamenať zostať v malom.